Dážď

Cesta do práce pripomína existencialistický film; autobus sa hojdá v rytme semafórov a výtlkov a ľudia stratení vo svojich myšlienkach hľadia na kraj sveta, ktorý predstavujú nepriehľadne zarosené okná. Povzbudzujúc sa svietiacimi očami, si ospalé stádo železných zvierat pomaly razí cestu kamenným mestom.

Ponáhľam sa do tej svojej vežičky a studený dážď ma nevyberavo osviežuje. Vnútri je tichšie ako zvyčajne. Zvuky vetra a kvapiek za oknami navodzujú spolu s prítmím pocit spálne či obývačky. Pozerám von a myslím na to, aký je dnešok iný oproti slnečnému včerajšku.

V dni ako tento je všetko pomalšie, ľudia viac spomínajú, rozmýšľajú a oddychujú, zato šéfovia ich nemajú radi; produktivita nezastaviteľne klesá. Človek hneď viac ocení poriadnu obuv, alebo zásobu domáceho medu keď ich potrebuje. Krajina sa trochu umyje, trávnik sám poleje a človek má celkom objektívny dôvod zrušiť nepríjemnú schôdzku. Mám rád dážď.

Prestalo pršať. Odkvapy stále vypľúvajú zvyšky vody, ulice sú stále prázdne; všetci čakajú, či sa opäť nerozprší. Mraky sa pomaly trhajú a mestský vzduch na chvíľu vzdialene pripomína ten horský. Sledujem z okna ako sa hmla prevaľuje nad kopcami a uvažujem, že zajtra pôjdem na huby.